Ako vnímate vývoj reprodukčnej medicíny, a v čom je pre Vás zaujímavý tento pomerne nový medicínsky odbor?

K asistovanej reprodukcii som sa dostala náhodou, ale som za túto možnosť veľmi vďačná, pretože mám túto prácu rada. Je príjemné sledovať, ako z roka na rok rastie priemerná úspešnosť liečby, ako sa do praxe zavádzajú stále nové a nové laboratórne metodiky a ako to, o čom sme kedysi len snívali, je dnes už bežnou dennou rutinou. To, čo sa momentálne testuje, a čo verím, že bude o pár rokov zasa len bežnou praxou, sú postupy, o ktorých by väčšina z nás pred 15 rokmi tvrdila, že je to ďaleká budúcnosť medicíny. A práve to je na reprodukčnej medicíne také zaujímavé. Že v situácii, keď sa zhoršujú demografické ukazovatele našej populácie, keď sa rodí stále menej a menej detí, my vieme pomôcť mať vlastné dieťa stále väčšiemu a väčšiemu percentu našich pacientov.

 

Myslíte si, že je téma umelého oplodnenia na Slovensku ešte stále tabu, alebo sú ľudia ochotní o nej rozprávať?

Je to veľmi individuálne, ale myslím si, že ešte stále prevládajú páry, ktoré sa v svojom okolí nikdy nepriznajú, že ich dieťa je narodené po umelom oplodnení. Často sa stáva, že o tom partneri nechcú povedať ani vlastným rodičom. Bežne sa stretávame s požiadavkou, či na potvrdení do práce musí byť pečiatka z centra reprodukčnej medicíny. Na jednej strane je to všetko pochopiteľné, ide o veľmi intímne záležitosti, o ktoré sa málokto chce deliť. Na druhej strane je to aj jedna z príčin, že sa u nás na umelé oplodnenie stále pozerá ako na niečo neprirodzené. Aj z odborných radov často zaznievajú hlasy, že umelé oplodnenie neplodnosť nelieči, len obchádza daný problém. A nie je to tak aj pri iných ochoreniach? Prečo dávame pacientom inzulín a nesnažíme sa opraviť ich vlastný pankreas, aby ho produkoval v dostatočnom množstve? Prečo musíme niektorým pacientom našiť nové cievy na srdce, aby mohlo fungovať, a neopravíme tie staré? Lebo nie vždy je možné chybu opraviť, niekedy ju musíme jednoducho obísť. To platí aj pre asistovanú reprodukciu. Veľakrát aj odborná verejnosť – či už gynekológovia, alebo iní špecialisti naše pacientky odhovárajú od umelého oplodnenia. Pacientku napríklad pošleme na interné predoperačné vyšetrenie pred odberom vajíčok a vráti sa vystresovaná, lebo pani doktorka jej povedala, že prečo chce podstúpiť takýto agresívny výkon, keď by jej možno pomohla aj hormonálna liečba, že pozná veľa takých žien. My však stále postupujeme od najjednoduchších metód vhodných pre daný konkrétny pár až po metódy najkomplikovanejšie. Umelé oplodnenie – IVF – je určite najkomplikovanejšou metódou, ale súčasne aj metódou s najvyššou úspešnosťou. A, bohužiaľ, sú aj také nálezy a diagnózy, keď páru nič iné okrem IVF ponúknuť nevieme.

U niektorých párov sa príčina neplodnosti nikdy nezistí. Prečo je to tak?

Asi u 10 % neplodných párov nezistíme príčinu neplodnosti po absolvovaní základných vyšetrení. Práve preto, že proces oplodnenia je veľmi komplikovaný a k zlyhaniu môže dôjsť na mnohých úrovniach. Je to tak pri mužskom faktore, aj pri ženskom faktore neplodnosti. Muž nemusí mať úplne optimálne parametre spermiogramu, a napriek tomu vôbec nemá problém s plodnosťou. Na druhej strane, aj normálne základné parametre spermiogramu neznamenajú, že je mužská príčina absolútne vylúčená. Štatisticky sa uvádza, že pri optimálnych parametroch spermiogramu je v 90 až 95 % možné spontánne otehotnenie. Tých zostávajúcich 5 až 10 % znamená, že ak je aj spermií normálny počet, vyzerajú tvarovo normálne a majú dobrú pohyblivosť, nemusia byť ešte schopné vajíčko oplodniť. Sú to príčiny práve na takej podbunkovej úrovni, kde už bežné vyšetrenia nestačia. To isté platí rovnako aj pre ženy. U ženy môže úplne normálne prebiehať menštruačný cyklus, je v poriadku maternica aj vajíčkovody, a napriek tomu sa nedarí otehotnieť. Znovu môže byť problém v kvalite vajíčok, ktorý sa bežnými vyšetreniami nedá odhaliť. A, samozrejme, za časť takejto idiopatickej neplodnosti určite môžu aj psychické nastavenie a stres. Príkladom sú páry, ktoré sa niekoľko rokov neúspešne liečia, absolvujú zopár IVF cyklov a keď už myšlienku na dieťa vzdajú, prípadne si bábätko adoptujú, zrazu sa im podarí otehotnieť spontánne.

Ako vnímate stále narastajúci počet neplodných párov?

Za takzvaný boom neplodnosti, o ktorom sa dnes hovorí, môže viacero faktorov. V prvom rade je to všeobecný pokles plodnosti v populácii. Za posledných 100 rokov musela Svetová zdravotnícka organizácia opakovane znižovať hranice „normálneho“ spermiogramu, keďže parametre spermiogramu sa výrazne v populácii zhoršili. Rovnako klesá aj zásoba vajíčok u žien. Kým v minulosti sme sa s predčasným zlyhaním funkcie vaječníkov stretávali veľmi zriedkavo, dnes je to už takmer každodenná realita. Okrem všeobecného zhoršovania plodnosti, predovšetkým vďaka rôznym environmentálnym faktorom, tu však máme aj trend odkladania tehotnosti do vyšších vekových kategórií. Kedysi ženy rodili bežne okolo dvadsiatky. Dnes máloktorá žena plánuje tehotenstvo do tridsiatky a dosiahnutie plánovaného počtu detí v rodine do tridsiateho roku života ženy, ako odporúčajú reprodukční špecialisti, je takmer rarita. Ak sa tieto dva faktory spoja, máme tu realitu, že jeden z ôsmich partnerských párov má problém s plodnosťou. Aj tu je dôležité robiť osvetu medzi mladými ľuďmi, informovať ich o rizikách odkladania tehotenstva do vyšších vekových kategórií, prípadne o možnostiach, ako čo najviac minimalizovať riziko, že sa im v neskoršom veku otehotnieť nepodarí.

Často sa spomína psychická príčina ako problém neplodných párov.

Určite stres a psychická nepohoda majú významný vplyv na plodnosť. Ako som už spomínala, to sú práve tie páry, ktorým sa podarí otehotnieť práve vtedy, keď to vzdajú, alebo keď sa na to prestanú sústrediť. Ale ordinovať psychickú pohodu neviem, lepšie povedané, neviem recept na ňu. Ako všade aj tu platí, že sa netreba sústrediť len na to jediné – ako otehotnieť, lebo to zákonite vedie k stresu. Je potrebné mať dobré rodinné zázemie, pohodu, vedieť aktívne tráviť voľný čas, pozitívne myslieť. Aj premotivovanosť škodí a platí to aj tu. Sú prípady, keď naozaj môže pomôcť aj psychológ.

 

Koľko úspešných zákrokov sa Vám podarilo uskutočniť?

Od septembra 2016 sme vykonali viac ako 500 kompletných IVF cyklov. Ak za úspech považujeme dosiahnutie tehotnosti, tak je to viac ako 200 tehotných žien. A doteraz máme nahlásených viac ako 50 zdravých narodených detí, čo nás veľmi teší.

 

Ako sa cítite, ak vďaka Vám po svete behá niekoľko desiatok detí, ktoré by sa asi nikdy nenarodili bez Vašej pomoci? Ako to vnímate z Vášho pohľadu?

Táto práca sa nedá robiť bez toho, aby ste ju mali radi. S niektorými pármi sa pracuje ľahšie, s inými ťažšie, ale v každom prípade je narodenie zdravého bábätka pre rodičov veľkým darom a pre nás zadosťučinením. Keď nás tieto naše detičky prídu pozrieť, sme veľmi radi.

doc. MUDr. Silvia Toporcerová, PhD.

Stala sa Slovenkou roka

Silvia Toporcerová bola 4. júna 2018 počas slávnostného galavečera v Slovenskom národnom divadle v Bratislave vyhlásená za Slovenku roka v kategórii zdravotníctvo v celoslovenskej prestížnej ankete organizovanej pod záštitou prezidenta SR. Vďaka obrovskému množstvu zaslaných hlasov od svojich podporovateľov, kolegov, priateľov a známych patrí medzi osem najúspešnejších žien.

 

 
Instagram

Páčil sa vám článok? Ohodnoťte ho tu

Rating: 5.0/5. From 1 vote.
Please wait...

O autorovi

doc. MUDr. Silvia Toporcerová, PhD
Všetky články autora
Doc. MUDr. Silvia Toporcerová, PhD., MBA ukončila štúdium v odbore všeobecné lekárstvo na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach v roku 2000 a v tom istom roku nastúpila na postgraduálne doktorandské štúdium na II. gynekologicko-pôrodníckej klinike. V apríli 2003 na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave absolvovala kvalifikačnú atestáciu I. stupňa z odboru gynekológia a pôrodníctvo. Od roku 2002 pracovala ako sekundárny lekár a neskôr ako odborný asistent na II. gynekologicko-pôrodníckej klinike LF UPJŠ a UN LP v Košiciach, kde viedla Centrum asistovanej reprodukcie pri II. gynekologicko-pôrodníckej klinike LF UPJŠ a UN LP až do roku 2013. Od roku 2013 do roku 2016 pôsobila ako medicínsky riaditeľ a odborný garant v Sanatóriu pre liečbu neplodnosti v Košiciach. V roku 2007 na SZU v Bratislave absolvovala špecializačnú atestáciu z gynekológie a pôrodníctva a v roku 2012 absolvovala kvalifikačnú skúšku z odboru Reprodukčná medicína na Inštitúte pre postgraduálne vzdelávanie v zdravotníctve v Prahe. Je autorkou a spoluautorkou viacerých odborných monografií, vysokoškolských skrípt a učebníc a odborných vedeckých článkov.