Neplač, nie si malý
Nech to znie akokoľvek čudne, toto je asi najhoršie, čo môže dieťa počuť od svojich rodičov. Dávajú mu tým najavo, že jeho emócie nie sú v poriadku alebo dokonca, že dieťa nie je v poriadku, keď cíti to, čo cíti a dáva to najavo plačom. Dieťa tak dostane odkaz: „Dávať najavo svoje emócie je zlé… Za emócie ťa vysmejú… Za emócie ťa vyhrešia… Lepšie je emócie potlačiť a skryť.“
Samozrejme, všetky tieto odkazy si so sebou nesie do budúcna. Lenže čo sa stane s emóciou, ktorej nedovolíme prejaviť sa? Zostane v našom vnútri a tam bublá, nahlodáva nás, môže vybuchnúť v nestráženej chvíli alebo dokonca nám môže spôsobiť ochorenie. Áno, aj to dokážu potlačované emócie. Navyše si treba uvedomiť, že plač vôbec nie je zlý. Plač je očistný, upokojujúci, posilňujúci. Keď sa vyplačeme, je nám okamžite lepšie. Takže zabudnite na radu o neplakaní a keď máte chuť, pokojne si poplačte. Aj na verejnosti, no a čo?
Zároveň nedávajte rovnakú radu svojim deťom. Ak chcete dať dieťaťu najavo, že ho milujete a rozumiete jeho emóciám, vyslovte to nahlas: „Chápem, že si smutný. Aj ja by som na tvojom mieste asi plakala. Poplač si, budem pri tebe a verím, že sa ti uľaví.“ Toto je posilňujúce.
Nebuď sebecký
Keď človek myslí len na seba, nie je to dobré. Ale rovnako je zlé, keď na seba zabúda a uprednostňuje vždy potreby druhých pred svojimi vlastnými. Pokojne buďte sebeckí, keď to situácia vyžaduje. Nie je to nič, za čo by ste sa mali hanbiť.
Nevychvaľuj sa
Hovorí sa, že samochvála smrdí a tak nás rodičia naučili nechváliť sa. Teraz máme tridsať či štyridsať a keď ideme na pracovný pohovor, máme problém sebavedome rozprávať o tom, čo všetko vieme, čo sme dosiahli, aké máme za sebou úspechy a vypýtať si za to všetko adekvátne ohodnotenie. Prečo? Pretože niekde vzadu v mozgu sa ozýva: „Nechváľ sa, nie je to pekné. Počkaj, kým ťa pochvália iní.“ Opäť chyba! Keď sa vám niečo podarí, chváľte sa. Nebojte sa vyzdvihnúť svoje úspechy, schopnosti, vedomosti. A buďte na to patrične hrdí.
Každému vždy pomôž
Nemusíme sa baviť o tom, že pomôcť starým, chorým či chudobným je vždy namieste. Ale prečo by ste nemohli odmietnuť pomoc kolegovi, keď sa na to vôbec necítite a máte už iný program? Alebo keď vidíte, že si vašu pomoc neváži a len vás zneužíva? Keď sa držíme rady z detstva „každému vždy pomôž“, neraz to dopadne tak, že nevieme nikomu povedať nie a ideme tak sami proti sebe. Takže zabudnite aj na túto radu. Síce pomáhajte, ale tam, kde je vaša pomoc naozaj potrebná a kde si ju vážia. Pomáhať kamarátom, ktorí vám pomoc nikdy neposkytnú a nikdy tu nie sú pre vás, keď ich potrebujete, je však zničujúce.