Zjavne sa do všetkého, čo robíte, púšťate naplno a s vervou. Ak by sme váš pracovný úväzok chceli dať do predstaviteľného pomeru – ste momentálne viac markízacka moderátorka alebo cukrárka?

Jednoznačne som viac teleráňačka a moderátorka. To je môj full time, navyše ešte moderujem aj v rádiu Jemné a rôzne akcie. Takže to moderovanie, ku ktorému som sa pred trinástimi rokmi dostala len náhodu a úplne neplánovane, je mojou stále hlavnou náplňou mojej práce. Navyše, veľmi rada rozprávam, tak myslím, že je moderovanie je moja srdcovka! (smiech)

Klasickou otázkou pre moderátorov ranného vysielania je, kedy ráno vstávate a môžete si dovoliť chodiť spávať „so sliepkami“?

Vstávam ráno o štvrtej ráno, a hoci sa aj po tých rokoch stále do práce teším, priznám sa, že to ranné vstávanie je stále ťažšie a ťažšie… Takže po príchode do televízie sa prvých 15 minút štartujem, ale potom to už ide. O šiestej som už plná energie!

Tvárou markizáckeho Telerána ste od roku 2005, takže to bude v tomto roku trinásť rokov. Nechajme poverčivosť bokom a verme, že trinástka bude pre vás šťastná. Ak sa ale obzriete dozadu, zmenila sa nejako vaša televízna práca počas tých rokov?

Úžasné na tom je, že Teleráno sa prispôsobilo dnešnej dobe – rýchlej a hektickej. To znamená, že aj my vo vysielaní sme zrýchlili. Keď sme sa pýtali, prečo musíme mať také tempo, predložili nám analýzy, že ráno je priemerná doba sledovania televízie tri minúty! Málokto má čas si ráno sadnúť k televízoru a vyložiť si nohy. Mama robí raňajky, otec je v kúpeľni, deti pobehuj a pripravujú sa do školy a popri tom zachytia, čo sa hovorí v televízii, pristavia sa na minútku-dve a opäť sa utekajú za povinnosťami. My teda kopírujeme ranný rituál našich rodín, sme s nimi kuchyni v obývačke a za ten čas musia diváci dostať veľa informácií v krátkej dobe. Veď asi všetci pociťujeme, že doba je akási rýchlejšia a mne osobne teda 24 hodín denne nestačí!

Veľa moderátorov sa zhodne na tom, že čaro živého vysielania je nezameniteľné, ale spájajú sa s ním aj nepredvídateľné situácie. Dokáže vás po tých rokoch pred kamerou niečo prekvapiť alebo zaskočiť?

Naozaj, málokto by zvládol tempo živého ranného moderovania, ideme skutočne v závratnej rýchlosti, musíme byť flexibilní, počúvať režiséra, prispôsobiť sa situácii, ak chýba hosť veľmi rýchlo reagovať a prehodiť témy. Napríklad, raz sme súbežne s vysielaním robili živé vstupy z neďalekého nákupného centra. Kolega však pre veľkú dopravnú zápchu nestíhal prísť do štúdia, tak som rýchlo sadla o auta a utekala do toho nákupného centra, kde som urobila živý vstup a vrátila sa do štúdia. Takže dokážeme riešiť aj takéto veci, všetci tam ideme na 110 percent.

Adrenalín teda urobí svoje a žiadna ranná ospalosť nemá šancu!

To by ste nás ale potom mali vidieť po vysielaní! (smiech) Sedíme na porade a klipkajú nám oči. Po vysielaní máme totiž hodnotiacu poradu a pripravujeme si témy a scenár na ďalší deň. Navyše, po Teleráne sadám do auta a idem buď do rádia nahrať upútavku, alebo do výrobne skontrolovať, či je všetko v poriadku (Adriana má vlastnú cukrársku výrobňu, pozn. red.), alebo utekám do obchodu, pretože sa nám minulo mascarpone, prípadne idem do e-shopu skontrolovať, či nemeškajú žiadne objednávky, potom idem s päťdesiatimi balíkmi na poštu, potom domov niečo navariť deťom a večer padnem do postele. Na únavu teda nemám vôbec čas.

Donedávna ste boli oficiálnou cukrárkou obchodného reťazca, ale ani po trojročnej spolupráci sa vaše cukrárske obdobie neskončilo. Práve naopak – naplno ste rozbehli svoj sladký biznis. Kde a pre koho vypekáte?

Svoj biznis som rozbehla až rok po tej televíznej cukrárni, pretože som si potrebovala od pečenia oddýchnuť. Veď som tri roky non-stop iba piekla. To bol každý týždeň úplne iný recept, z iných surovín, z iného súdka, úplne iné témy. Tak som si dala pauzu a teraz som v tom už opäť naplno. Otvorila som si v Podunajských Biskupiciach svoju vlastnú výrobňu, kde chcem vyrábať ikonické zákusky z rôznych kútov sveta. Momentálne vyrábame napríklad francúzske choux, americké cheescake, ktoré síce vznikli v grécku, a v lete sa chystám na austrálsku pavlovu tortu.

Ktorému druhu sladkostí či jedla nikedy neodoláte? Ktorá cukrovinka je vašou srdcovkou?

Jednoznačne ryžový nákyp s čerešňovým kompótom! Ten sa mi totiž spája s detstvom.

Pre mnohé gazdiné je postrachom parená knedľa, iné si netrúfnu na kysnuté pečivo alebo nadýchané zákusky. Je nejaká dobrota, do ktorej pečenia sa púšťate so skutočným rešpektom? Prezraďte, či už niečo išlo z plechu alebo misky rovno do smetného koša.

Priznám sa, rešpekt mám pred makrónkami, z ktorých ide do smetiaka približne každý druhý-tretí plech. Takémuto druhu cukroviniek je potrebné sa venovať, vyšperkovať to, strážiť si teplotu. Takže makrónky sú moja výzva.

Myslím si, že sa dostávame k najzásadnejšej otázke nášho rozhovoru: Ako je možné, že vychýrená cukrárka sa pýši štíhlou figúrou? Vy snáď svoje výtvory neochutnávate?! Sú za tým diéty, cvičenie, alebo hodiny odriekania si počas pečenia?

Ochutnávať musím rovnako ako pri varení aj pečení. Ale nekupujem si hotové zabalené zákusky z obchodov, pretože je v nich množstvo „éčok“, konzervantov a najmä miesto cukru je tam glukózovo-fruktózový sirup. Ten naše telo nedokáže rozložiť a preto sa v nás, a zároveň na nás, ukladá. Som zástanca tradičného pečenia, ako piekla kedysi moja babka, ako som piekla ja mojim deťom, takže používam aj biely cukor aj bielu múku. Pri pečení, samozrejme, ochutnávam, ale počas dňa spotrebujem toľko energie, že by som si mohla dopriať aj viac maškŕt. Je to ale o tom, že ak si pečiete doma, nepridávate tam žiadne umelé farbivo, „éčka“, umelý cukor, či stabilizátory aby vám koláč vydržal aj mesiac, ako to býva pri kupovaných koláčoch. Používate len suroviny, ktoré musíte rýchlo spracovať a rovnako rýchlo ich spracuje aj naše telo a neukladajú sa nám v forme tukových zásob.

Skúšali ste už niekedy napiecť aj cukrovinky z ktorých sa nepriberá? Teda bez cukru, múky, oleja, masla či múky? Aký máte názor na takéto „náhradné riešenia“?

Ja som za tradičný cukor, pretože do tých umelých „cukrov“ výrobcovia pridávajú rôzne látky, aby sa netvorili hrudky a boli stále sypké. Z takého cukru napríklad neurobíte dobrý karamel. Z detstva si pamätám, že keď som zo špajze priniesla cukor, bol stvrdnutý ako skala. To bol prirodzený cukor, aký používam pri pečení aj dnes. Napríklad ani na výrobu krémov nepoužívam práškové pudingy, ale vymiešam si žĺtky s cukrom a škrobom, zalejem to s mliekom a vanilkou a dám tam 80 %  živočíšne maslo. Žiadne rastlinné tuky! Je to síce drahšie, ale je to poctivé. Všetkým pečiem, ako by som piekla pre seba.

Hovorí sa, že cukor je biely jed, a aj keby sme nešli do takýchto extrémnych konštatovaní, mnohí sa mu z obavy pred priberaním vyhýbame. Nebadáte aj na sebe takéto účinky sladkých prehreškov?

Myslím, že biely cukor utrpel tým znázorňovaním, kedy sa ku sladenému nápoju postavia kocky cukru, aby sa zobrazilo, koľko cukru obsahujú. Zrada je ale v tom, že v týchto nápojoch nie je cukor, ale spomínaný glukózovo-fruktózový sirup, a to je ten „jed, ktorý nás zabíja“. Problém je teda v rôznych náhražkách. A to nielen v nápojoch, ale aj v koláčoch. Veď ako môže vydržať bábovka ale muffiny mesiac alebo dva?! Čo to teda všetko obsahuje?! Pcháme do seba toľko chémie, že sa nemôžeme čudovať, že máme zdravotné problémy ako sú alergie alebo priberáme. Napečme si radšej doma! Držím sa zásady, že prejedať sa nemáme, ale občas si musíme dopriať aj sladké potešenie, avšak je potrebné si ho naozaj vychutnať a nejesť s výčitkami svedomia. Potom potešíte nielen chuťové bunky ale aj svoju dušu a ste spokojný.

Okrem toho, že ste moderátorka a už profesionálna cukrárka, ste aj mama dvoch tínedžerov. Čomu sa venujú?

Dcéra Lucka má 16 rokov a študuje medzinárodný obchod, v lete bola na študijnom pobyte v Kanade, kde sa podučila angličtinu a veľmi sa jej tam páčilo, takže sa tam chystá opäť. Po škole brigáduje v sieti rýchleho občerstvenia. Syn Juraj má sedemnásť a začal chodiť na umeleckú školu, odbor animovanej tvorby a občas si privyrobí v modelingu.

Zvolili ste si asi dve najhektickejšie povolania – kuchyňa je známa veľmi stresujúcim prostredím, rovnako aj nápor počas rokoch živého vysielania urobí svoje. Ako sa dostávate naspäť do psychickej pohody?

Keď cítim, že je toho na mňa veľa, jednoducho vypnem. A to nielen doslova – mobily a maily, ale aj seba. Nemusím nikam ísť, som doma, vyložím nohy, prečítam si knihu a neprijímam žiadne podnety zvonka. Mne stačí takýto dvojdňový reset a potom dokážem opäť naplno fungovať.

 

 
Instagram

Páčil sa vám článok? Ohodnoťte ho tu

Rating: 4.5/5. From 2 votes.
Please wait...

O autorovi

Vydavateľstvo BAUER MEDIA SK vzniklo v roku 2007 ako dcérska spoločnosť svetovej skupiny BAUER MEDIA GROUP s viac ako 135 rokov trvajúcou tradíciou, ktorá zaujíma popredné miesto na trhu s komerčnými tlačovými titulmi v Nemecku, Veľkej Británii, Poľsku, Maďarsku, Rumunsku, USA, Číne atď. Mediálna skupina BAUER MEDIA GROUP sa okrem vydávania časopisov a publikácií orientuje aj na digitálne médiá a prevádzku TV a rádiových staníc. Na Slovensku do mediálnej skupiny patrí okrem vydavateľstva aj nezávisle fungujúce populárne Rádio Expres.